išlo vajce na vandrofku (aneb zápisky z Džapanska): bloges tres

V nedeľu (kedy mám voľno) sa ma ujal Wada-san. Jeden z neziskovky, ktorý je pôvodom z Ódy, zopár rôčkov pracoval v Kjóte a Ósake ako kravaťák, teraz je takým miestnym lesákom a venuje sa osvete.

Nakoľko fúkalo, pršalo a bolo dosť chladno boli sme sa previezť do susednej voľakedy malebnej dedinky a ukázal mi okolie. Okrem iného sme si aj dobre pokecali.

Napr. o tom ako sa aj u nich prejavuje zmena klímy: čoraz viac dažďov a tajfúnov. O tom ako vláda „podporuje“ poľnohospodárov (to je tak trochu nadlhšie). Písala som o tom aj seminárku vo Francúzsku a o.i. toto odvetvie ma zaujíma, takže to nebola pre mňa úplná neznáma.

V kocke:

V Japonsku sú dva základné typy poľnohospodárov (pod našim slovom farmár rozumejú niekoho, kto sa zaoberá okrem pestovania aj chovom zvierat, preto poľnohospodár) – na plný úväzok a na tzv. „part-time“- Tí prví sa venujú výlučne pestovaniu, tí druhí na to, aby slušne vyžili k tomu potrebujú ešte niekoľko brigád. Vládna politika je asi taká, že sa snaží robiť konglomeráty aj v tomto odvetví – tzn. zlučovať, zlučovať a ešte raz zlučovať. Tým potiera malovýrobu (dosť podobné ako u nás, však?).

Japonská plodina je od veky vekov ryža. Isté obdobie (skrz počasie bola jeden rok veľmi zlá úroda) bola kríza a ryža sa musela dovážať (najmä z Tajska). Tá však mala iný tvar a aj chuť, takže ju domáci veľmi nekonzumovali.

V obchodoch je inak na veľa produktoch napísané, že sú vyrobené „doma“, v rámci krajiny. Niekedy sú na obaloch dokonca fotky konkrétnych pestovateľov (napr. čaj). Myslím, že ide hlavne o podporu domácej ekonomiky, ktorá mala po 3/11 (Fukušima, ak by niekto nevedel..) prudkú recesiu.

S Wada-sanom sme boli pozrieť v Sanbe, čo sú v podstate tri susedné dediny (každá zhruba po 500 obyvateľoch) pod najvyššou horou v okolí. Každá má svoju školu, pretože skrz sneh nie je v zime možný prechod do susedných častí. Typický pre tento región sú rezance soba, čo v preklade znamená pohánka (napovedá z čoho sú vyrobené).

(ilustračný obrázok)

Okrem toho sa tu chovajú aj kravy (pre mäso a hlavne pre mlieko). Ryža z tejto oblasti je vraj pomerne drahá, pretože tá, ktorá je dopestovaná na horských poliach je kvalitnejšia.

Ďalej sa tu nachádza aj čosi ako camp – chodia sem starkí do horúcich prameňov (onsen) a mladí na tábory. Plus je tu aj miesto, kde chodia deti z veľkých miest sa na rok naučiť čo to o prírode, ako obrábať polia, lyžovať... Ako som sa dozvedela, nie je to veru lacná záležitosť takýto pobyt, ale z môjho pohľadu dosť osožná. Keď z nich raz budú kravaťáci, tak si možno budú vedieť oceniť jednoduché a samozrejmé veci v živote.

A už viem ako vedú miestne cesty lesné, takže ak bude niektorý víkend pekné počasie, konečne spravím vytúžený prieskum!